Ako som sa CéPéčkárkou stala
Po 27 rokoch provinčného počínania v hlavnom meste som sa na dobu určitú presťahovala do Hlohovca a začala život dochádzajúceho CéPéčkára. A prečo nie? Nesignalizuje to snáď duševné zakrpatenie – zotrvať celý život na jednom mieste a mimo domovskej základne buď bezhlavo cvakať, vzrušene objednávať Starbucks alebo spomínať niečo o „trápnych dedinách“? A tak som sa priam vrhla do hlbín CéPéčkárovej duše.
MHD, Kde si???
Mrazivá slnečná sobota. O hodinu odchádza vlak do Bratislavy. Slovo MHD tu neskloňujú, ale akési autobusy s pravidelnosťou lúčneho motýlika sa vyskytnú. Týždeň či víkend, nehrá to rolu. Takže na MHD zabudneme a vyberieme sa – netypicky po bratislavsky – peši. Štekličky vymením za outdoor, kabelku za ruksak (lebo veď Kors sa nehodí k vibramám) – hlásim koniec štýlu – a na digitálkach si odpočítam 40 minút.
Z krásnej mestskej časti Sihoť za tzv. Pánskou záhradou vedie cesta po romantickej hrádzi popri Váhu až takmer k stanici. Fakt nádhera. Konečne sa otupený Bratislavčan nadýcha čerstvého vzduchu a pohýbe to svoje neduživé, teplom a smradom v MHD zhýčkané telo.
Lyrická predstava 40-minútovej povinnej prechádzky (lebo veď na stanicu a večer zas zo stanice) sa končí pri poľadovici. Kto by tu aj čo posypával a načo? A ešte navyše na nejakej podradnej mestskej promenáde, ktorá LEN ašpiruje na srdce Hlohovca. Zlatá bratislavská snehová brečka! Náučná vychádzka sa namiesto oslnivého výhľadu a takej tej čistej rurálnej radosti mení na hodinové úzkostné sledovanie klzkého asfaltu.
Fenomén: hlohovecká stanica
S vypätím síl som sa hystericky podráždená dorútila na stanicu včas a z reproduktora sa ozve: „ Chrchchrrrrr... rýchlik zo smeru... chrhchr chcrrrr... Pezinok zastávka... chrchcrhhhhh.“ Koniec hlásenia. Neviem, ako tam u vás na severnom ťahu Bratislava-Košice, ale u nás v Hlohovci je to neopakovateľná exotika. Staručká stanička asi zabudla na Eurofondy a ďalej si razí svoje múzejné miesto v tomto štáte. Všetka česť jej.
Na pokračovanie
Ďalším lokálnym fenoménom sa budem venovať nabudúce. Pre tentokrát končím svoj kaviarenský exhibicionizmus s Wordom v cukrárni (veľmi slušná káva&zákusek MAXIM v centre) a nebudem tu už viac upozorňovať na seba nezvyčajnou aktivitou s netbookom. Ako hovorím, hipsterina a pseudointelektualizmus sem ešte nedorazili (Bohuvďaka).
